Vydanie Ubuntu 10.04 LTS Server Edition podporuje dve hlavné architektúry: Intel x86 a AMD64. Nasledujúca tabuľka zobrazuje odporúčané hardvérové požiadavky. V závislosti od toho, čo potrebujeme, môže postačovať aj menšie vybavenie ako je uvedené. Avšak ak tieto požiadavky odignorujeme, môže sa stať, že budeme sklamaní.

Vydanie Server Edition poskytuje základný systém pre všetky ostatné serverové aplikácie. Jeho minimalistický návrh poskytuje platformu pre požadované služby, ako sú napríklad súborové a tlačové služby, web hosting, email hosting, atď.

Požiadavky pre UEC sú dosť odlišné. Požiadavky pre koncové rozhranie sa nachádzajú v časti “požiadavky na rozhranie” a požiadavky pre uzly UEC zasa v časti “Požiaqdavky uzlov”.

Existuje niekoľko rozdielov medzi vydaniami Ubuntu Server Edition (vydanie určené pre servery) a Ubuntu Desktop Edition (vydanie určené stolné počítače). Je potrebné poznamenať, že obe verzie používajú rovnaké apt zdroje softvéru. Takže je rovnako jednoduché nainštalovať serverové aplikácie vo vydaní Desktop Edition, ako aj vo vydaní Server Edition.

Rozdiely medzi oboma vydaniami je ten, že vo vydaní Server Edition nie je grafické prostredie X window, ďalej v inštalačnom procese a v tom, že používajú rozdielne jadrá Kernel.

Rozdiely v jadrách:

• Vydanie Server Edition používa V/V plánovač Deadline miesto plánovača CFQ, ktorý používa vydanie Desktop Edition.
• Vo vydaní Server Edition je vypnutá Preempcia.
• Frekvencia prerušení časovača je vo vydaní Server Edition 100Hz a vo vydaní Desktop Edition 250Hz.

	Ak ste sa rozhodli použiť 64-bitovú verziu Ubuntu pre 64-bitové procesory, nebudete obmedzený adresným priestorom pamäte.

Ak chceme vidieť všetky nastavenia jadra, môžeme ich nájsť v súbore /boot/config-2.6.31-server. Stránka v anglickom jazyku Linux Kernel in a Nutshell je tiež výborným zdrojom, kde sa dá dozvedieť viac o nastaveniach jadra.

Počas inštalácie vydania Server Edition sa nám zobrazí možnosť nainštalovať ďalšie súčasti z CD. Balíky súčastí sú zoskupené podľa typu služby, ktoré poskytujú.

Inštalovanie skupín balíčkov je vykonávané pomocou nástroja tasksel. Jeden z najvýznamnejších rozdielov medzi Ubuntu (alebo Debianom) a ostatnými GNU/Linux distribúciami je to, že inštalované balíky sa zároveň nakonfigurujú pomocou rozumných predvolených hodnôt, poprípade si vyžiadajú potrebné informácie. Preto, keď inštalujeme súčasť, balíky sa nielen nainštalujú, ale i nakonfigurujú tak, aby poskytovali ucelenú službu.

Viac informácií o Výpočtovom mraku (Cloud Computing) sa nachádza v časti UEC.

Po ukončení inštalačného procesu môžeme zobraziť zoznam dostupných súčastí zadaním nasledujúceho príkazu do príkazového riadka:

tasksel --list-tasks

	Výstup zobrazí zoznam súčastí z iných distribúcií založených na Ubuntu ako napríklad Kubuntu a Edubuntu. Príkaz tasksel môžete spustiť aj bez parametrov, čím sa otvorí ponuka rôznych dostupných súčastí.

Zoznam balíčkov, ktoré boli nainštalované danou súčasťou môžeme zobraziť zadaním parametra --task-packages. Napríklad, ak chceme zobraziť zoznam balíčkov nainštalovaných súčasťou DNS Server, zadáme toto:

tasksel --task-packages dns-server

Výstupom príkazu by mal byť zoznam:

bind9-doc
bind9

Takže ak sme nenainštalovali niektorú zo súčastí počas inštalácie systému, a neskôr sme zistili, že pre nový LAMP server potrebujeme aj DNS server, jednoducho vložíme CD a zadáme príkaz:

sudo tasksel install dns-server

Budeme nasledovať inštalačné kroky, až kým sa nedostanete ku kroku Rozdelenie diskov. Potom:

Vďaka nastaveniu oblastí teraz môžme nastaviť diskové pole:

Teraz by sme mali vidieť zoznam diskov a RAID zariadení. Ďalším krokom je formátovanie a nastavenie ich bodu pripojenia. Zariadenie RAID budeme považovať za bežný lokálny disk, ktorý môžeme rovnako naformátovať a pripojiť.

Ak nastavíme, že koreňová oblasť má byť v poli RAID, inštalátor sa nás opýta, či chceme systém zavádzať v degradovanom stave. Podrobnosti sa nachádzajú v časti “Degradované pole RAID”.

Inštalačný proces bude potom normálne pokračovať.

Počas dlhej prevádzky počítača môže nastať porucha disku. Ak je takýto disk súčasťou softvérového poľa RAID, operačný systém prepne pole do tzv. degradovaného stavu.

Ak pole prejde do degradovaného stavu kvôli možnosti poškodenia dát, Ubuntu Server sa po 30 sekundách reštartuje do tzv. initramfs režimu. Keď je initramfs zavedený, objaví sa na pätnásť sekúnd výzva umožňujúca opustiť tento režim a zaviesť systém alebo sa pokúsiť o ručnú opravu. Naštartovanie do initramfs môže ale aj nemusí byť želaným správaním, najmä ak ide o vzdialený počítač. Zavedenie systému do degradovaného poľa môže byť nastavené rôznymi spôsobmi:

Po zavedení systému môžeme pole buď opraviť, ako sa hovorí v časti “Údržba poľa RAID”, alebo skopírovať dôležité dáta na iný počítač kvôli neopraviteľnému zlyhaniu hardvéru.

Nástroj mdadm sa dá použitý na zobrazenie stavu poľa, pridanie diskov do poľa, odobranie diskov, atď:

Niekedy disk prejde do chybného stavu, aj keď nie je fyzicky poškodený. Takýto disk zvyčajne stačí z poľa odstrániť a znova ho pridať. Pole sa potom znova zosynchronizuje. Ak sa disk nezosynchronizuje s poľom, znamená to, že je asi chybný.

Súbor /proc/mdstat tiež obsahuje užitočné informácie o systémových zariadeniach RAID:

cat /proc/mdstat

Personalities : [linear] [multipath] [raid0] [raid1] [raid6] [raid5] [raid4] [raid10] 
md0 : active raid1 sda1[0] sdb1[1]
      10016384 blocks [2/2] [UU]
      
unused devices: <none>

Nasledujúci príkaz je výborný na sledovanie stavu synchronizácie diskov:

watch -n1 cat /proc/mdstat

Ak chceme sledovanie pomocou nástroja watch prerušiť, stlačíme Ctrl+c.

Ak bolo potrebné vymeniť disk kvôli chybe, po výmene a zosynchronizovaní disku je ešte potrebné nainštalovať grub. Ak chceme grub nainštalovať na nový disk, zadáme príkaz:

sudo grub-install /dev/md0

Cestu /dev/md0 nahradíme prislúchajúcou cestou k poľu RAID.

Problematika diskových polí RAID je vďaka množstvu spôsobov, akým môžu byť nastavené, veľmi rozsiahla. Viac informácií sa nachádza v anglickom jazyku na nasledujúcich stránkach:

Správca logických zväzkov (LVM) umožňuje správcom vytvoriť logické zväzky z jedného alebo viacerých fyzických diskov. LVM zväzky môžeme vytvoriť na štandardných oddieloch vytvorených na fyzických diskoch, ale aj na oddieloch diskového poľa RAID. Zväzky môžu byť aj rozšírené, čo systémom poskytuje väčšiu flexibilitu, keď potrebujeme niečo zmeniť.